štvrtok 17. marca 2016

Ako vznikajú vedecké články



V dnešnej dobe sme priam zaplavení návalom informácií. Na internete, v časopisoch či rôznych knižkách sa môžeme dozvedieť prakticky čokoľvek, čo túžime vedieť a často aj veci, o ktorých by sme radšej ani nevedeli. S tým však súvisí aj pomerne veľký problém. Jednotlivé zdroje si často protirečia, a keďže len málokto vie, ako si dané informácie overiť, respektíve ako spoznať seriózny zdroj, väčšina skrátka uverí tomu, čo im je momentálne sympatickejšie.

Táto situácia nie je vôbec prekvapivá, je to len prirodzený dôsledok toho, že väčšina ľudí sa počas základnej, strednej a bohužiaľ často ani počas vysokej škole od nikoho nedozvie, ako rozlišovať seriózne zdroje informácií. A pritom, minimálne, čo sa týka vedeckých otázok (čo sú nakoniec skoro všetky naozaj zaujímavé otázky), existuje jediný skutočne dôveryhodný zdroj informácií, a to vedecký článok. V čom sa teda vedecké články líšia od knižiek a iných zdrojov informácií a prečo im teda môžeme dôverovať o trochu viac ako napríklad učebniciam?

Nature, jeden z najprestížnejších vedeckých časopisov. Obrázok z https://en.wikipedia.org/wiki/Nature_%28journal%29#/media/File:Nature_Materials_Nov_2008.jpg
Celé tajomstvo špeciálneho postavenia vedeckého článku spočíva v tom, ako vzniká. Ak chcete vydať knižku, stačí vám ju napísať a ak ste si ochotný za jej vydanie aj zaplatiť, knižka sa bez problémov za chvíľu ocitne na pultoch. Ak však napíšete vedecký článok, tak vám ochota si za jeho vydanie zaplatiť ani z ďaleka nezaručí, že ho nejaký vedecký časopis publikuje. Každý vedecký článok musí totiž prejsť procesom, ktorý sa označuje ako peer-review, čo by sa dalo do slovenčiny voľne preložiť ako hodnotenie kolegami.

Publikácia vedeckého článku prebieha v praxi asi takto. Po mesiacoch či rokoch práce napíšete článok. Pošlete ho do časopisu, ktorý sa venuje danej problematike. Tam si článok najprv prečíta redaktor (tiež vedec), ktorý skontroluje, či váš článok spĺňa všetky formálne požiadavky a či to náhodou nie je už na prvý pohľad blbosť. Potom kontaktuje niekoľko (obyčajne 2-3) vedcov, ktorí sa venujú výskumu v danej oblasti a tí anonymne ohodnotia vašu prácu. Následne môže nastať niekoľko scenárov. Teoreticky môžu byť všetci „kolegovia“ s vašou prácou spokojní a odporučia ju k okamžitej publikácií tak, ako je. O niečom takom sníva väčšina vedcov, no stáva sa to tak vzácne, že väčšina z nás akurát tak počula príhodu o tom že, sa to niekomu niekedy podarilo. Druhá varianta je, že od niektorého alebo každého z „kolegov“ dostanete sériu pripomienok alebo otázok a istý časový limit na to, aby ste prípadné chyby odstránili či podopreli sporné body ďalšími experimentami. Nemáte však žiadnu záruku, že vaše opravy budú dostatočné na to, aby váš článok bol nakoniec akceptovaný. Tretou variantnou potom je, že váš článok je pre negatívne recenzie rovno odmietnutý.

Samozrejme, aj vedci sú ľudia a tak sa občas stane, že vedci hodnotiaci článok to v záplave iných povinností odfláknu, redaktor je nepozorný a nakoniec vyjde článok, ktorý je očividne chybný.  Našťastie, vo vede nie sú články ani po vydaní úplne v bezpečí a v prípade, že sa zistí, že obsahujú nejaké závažné chyby alebo ide nebodaj o podvod, sú bez milosti stiahnuté aj po ich vydaní. Samozrejme, keďže žiadny proces nemôže byť dokonalý, tak občas, aj napriek tomuto komplikovanému ochrannému mechanizmu, vznikne a pretrváva vedecký článok obsahujúci veľké vecné chyby.  Je však iste férové tvrdiť, že šanca, že narazíte na takýto článok a chyby v ňom je oveľa menšia ako v akomkoľvek inom zdroji informácií.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára